sobota 15. septembra 2012

sledujem vzďaľujúce sa obrysy tvojho tela a spokojne si zapaľujem ďalší špak


Vnútorné pohreby živých ľudí sú najťažšie osobnostné boje s úzkosťou. Suché zbohom kráčajúcemu tieňu ktorý sa odštiepil z toho vášho. Šalejúci rev ochudobnených pozostatkov a mysle. 
Zrod nerovnováhy a neúplnosti. Iluzívne protézy vynahradia amputované časti emocionálneho spojenia. 
A potom len putovanie za celistvosťou v predstavách týrajúcich narušené racio.  



Je to skaza. Nemenná záhuba v rozkladajúcich sa spomienok zhynutého splynutia.  
Neúprosná finalita przní ešte stále rozhorúčavené telá,  nehľadiac na agonické fraktúry splachuje ich pozostatky do najhlbšieho hajzlu zániku. Nezostáva nič.
Popol utrýznených obetí sa rozplynie v digitalizovanom smogu zmutovaných hláv,  nijaké kvety, nijaká ľútosť „ Zdochni v pokoji “.