sledujem vzďaľujúce sa obrysy tvojho tela a spokojne si zapaľujem ďalší špak

Vnútorné pohreby živých ľudí sú najťažšie osobnostné boje s úzkosťou. Suché zbohom kráčajúcemu tieňu ktorý sa odštiepil z toho vášho. Šalejúci rev ochudobnených pozostatkov a mysle. 

Zrod nerovnováhy a neúplnosti. Iluzívne protézy vynahradia amputované časti emocionálneho spojenia. 

A potom len putovanie za celistvosťou v predstavách týrajúcich narušené racio.  

Je to skaza. Nemenná záhuba v rozkladajúcich sa spomienok zhynutého splynutia.  

Neúprosná finalita przní ešte stále rozhorúčavené telá,  nehľadiac na agonické fraktúry splachuje ich pozostatky do najhlbšieho hajzlu zániku. Nezostáva nič.

Popol utrýznených obetí sa rozplynie v digitalizovanom smogu zmutovaných hláv,  nijaké kvety, nijaká ľútosť „ Zdochni v pokoji “.